|
Habáni
Od polovice 16. storočia sa na Západnom Slovensku usádzajú novokrstenci – Habáni, náboženskí exulanti z Moravy, kam prišli prevažne z územia Rakúska a Nemecka. Exil novokrsteneckých spoločenstiev s územia Moravy súvisí s vydaním reštrikčných zákonov v roku 1545, ktoré ich prinútili usadzovať sa na priľahlom území nábožensky tolerantnejšieho Uhorska, kde podľa osobitných princípov spoločenského života zakladali tzv. bratské dvory.
V ďalších rokoch, až do roku 1622, kedy Moravu po bitke na Bielej hore a následnej rekatolizácii Moravy a Čiech definitívne opustili, vznikli na západnom Slovensku ďalšie Habánske obce. Po roku 1622 tu Habáni žili vo vyše tridsiatich obciach. Ich počet sa v tom čase odhaduje na 20 – 30 tisíc osôb.
Najstarší bratský dvor na území Slovenska vznikol v roku 1546 práve v obci Sobotište. Usadili sa tu na pozvanie grófa Františka Nyáryho, ktorý im povolil na panskej pôde na juhozápadnej strane mestečka založiť bratský dvor. Habáni tam od zemana Klimenta Pappa odkúpili mlyn a pustý majer, ktorý ležal v tom čase mimo obce. Sídelnú a spoločenskú autonómiu obce podporovala okolnosť, že habánska obec bola zároveň samostatnou hospodárskou jednotkou, cirkevnou obcou, sama súdila a trestala svojich členov. Vo vnútri obce prebiehala výchova a vzdelávanie detí.
V roku 1548 bol gróf Nyáry na základe nariadenia uhorského snemu nútený habánov zo Sobotišťa vypovedať. Zabezpečil im na cestu na Moravu ochranný sprievod a odkúpil od nich tretinu mlyna. Vyhnanie zo Slovenska pravdepodobne nebolo dôsledné, lebo habánska kronika z roku 1550 nasvedčuje, že Habáni v Sobotišti opäť bývajú. (V roku 1560 volia služobníka Slova a núdznej potreby, v roku 1554 krstia vyše 60 osôb).
Druhá polovica 16. storočia je dobou najväčšieho rozkvetu habánskej obce. Obdobie 1565 až 1592 nazývali habánske kroniky „zlatou dobou habánskej obce“. Habánska obec v Sobotišti sa vďaka tomuto priaznivému vývoju zaradila medzi najvýznamnejšie. Od roku 1621, po vyhnaní habánov z Moravy, sa habánsky dvor v Sobotišti stal sídlom habánskeho biskupa a dôležitým centrom spoločenského života habánskej komunity na našom území.
V priebehu 17. storočia v súvislosti so všeobecným politicko-hospodárskym vývojom krajiny nastáva hospodárky úpadok a od 70-tych rokov 17. storočia aj mravný rozklad habánskej obce, čo vyvrcholilo zánikom spoločného vlastníctva v roku 1686.
Prvé pokusy o pokatolíčtenie habánov v Uhorsku sa viažu k roku 1674, keď arcibiskup Szelepcsényi po obnovení katolicizmu v krajine rozvinul akciu za prinavrátenie protestantov do cirkvi. Dal povolať do Bratislavy evanjelických cirkevných predstavených ako i habánskeho biskupa zo Sobotišťa Jána Rickera a jeho pomocníkov, Habáni však odmietli konvertovať. Po dvoch rokoch boli opäť predvolaní do Bratislavy, kde sa im hrozilo vypovedaním z krajiny, proti čomu im teraz sobotištské panstvo vymohlo milosť a povolenie naďalej ostať v krajine.
Roku 1733 vyšiel kráľovský mandát, ktorý prísne nariaďoval, aby všetky habánske deti krstili katolícki kňazi. Tento návrh predložili habánom už roku 1676 v Bratislave, avšak vtedy sa proti nemu vzopreli. Uvádza sa, že v Sobotišti začali deti krstiť v júli 1733. Naďalej však deti v habánskych rodinách vychovávali po svojom, takže v roku 1758 panovníčka Mária Terézia vydala ďalší mandát, ktorý ukladal vrchnostiam Nitrianskej stolice, aby sobotištským habánom odobrali kacírske knihy a aby ich predložili na preskúmanie. Roku 1761 uhorská dvorská kancelária znovu nariadila katolícky krst habánskych detí a vyslala do habánskych obcí katolíckych kazateľov, čo viedlo k tomu že do roku 1763 väčšina habánov konvertovala. V roku 1767 sa v sobtištskom habánskom dvore z podnetu Márie Terézie začalo s výstavbou kaplnky, ktorá bola zasvätená svätému Krížu.
Keď roku 1810 navštívil slobodný pán Medniansky pokatolíčtených habánov v Sobotišti, napočítal ich asi 250 v tridsiatich habánskych domoch. Celok týchto tridsiatich domov nazývali habánskym dvorom. Tvorili stále samostatnú obec v obci s vlastným richtárom, s obecnou pokladnicou, do ktorej plynul výnos z prenajatých pozemkov a záhrad a príjem z habánskej krčmy, mlyna a jatiek. V habánskom dvore stála popri krčme, jatke, mlyne veža s hodinami, kaplnka a škola. Svojho kňaza, jezuitu, ktorý zostal u habánov aj po zrušení rádu jezuitov, nazývali doposiaľ „Pater Misionär“. Medzi sebou hovorili vždy nemecky, v rozhovore s ľudom používali slovenčinu. Boli väčšinou zámožní, nerobotovali, neplatili desiatky, ani daň z mlyna, krčmy a jatiek. Boli viazaní odvádzať do stoličnej pokladne len obyčajné zemské dávky, vrchnosti platili mierny obnos a v prípade mobilizácie vysielali jedného jazdca, opatreného výzbrojou, sami boli oslobodení od vojenskej povinnosti k ubytovaniu vojska a poskytovaniu vojakom prístrešku. Tak odmeňovala vláda občianske cnosti remeselníkov.
|